Život Prešova
online
online
Myslela som...
17.06.2011 Celý región
„Myslela som, že neprídeš.... ...viem, preto mi to tak dlho trvalo!“ Moja - tvoja- jeho- jej- naša- vaša - ich...MYSEĽ. Jedno zo štyroch jemnohmotných tiel, ktoré tak silne ovplyvňuje náš zdravotný stav. Je tak jednoduchá a predsa bezpočetne zložitá. Ale skutočne nehmotná. Keď pozorujem ľudí, alebo čítam blogy vnímam ju všade. A predsa ju nevidím. Je neviditeľná, ale dokáže ti riadne zamotať život. Je nehmotná a predsa rozhoduje o tvojom pohľade na hmotný svet...
Veľmi ľahko sa opisuje situácia iných, lebo je pekne viditeľná z nadhľadu. Je to ako v prírode...z kopca vidíš viac, ako z hlbokej rokliny. Teda keď rozoberáš situáciu iného alebo komunikuješ s niekým, je to akoby si bol na rozhľadni a vidíš širokú scenériu možností riešení. Keď si v rokline, síce vidíš ten nádherný priestor hore , ale okolo seba máš dosť obmedzený priestor.
Je to presne ako v tvojej mysli. Ak sa venuješ inej bytosti, vidíš bezpočet možností, avšak akonáhle ideš riešiť vlastný problém, tvoja myseľ ťa obmedzí tvojim systémom presvedčenia. Všetko, čo sa vymyká tomuto presvedčeniu je pre teba neprijateľné. Neprijímaš nič, čo Ti ostatní naznačujú- aby si vyšiel z tej rokliny, ktorá sa ti zdá tak nádherná. Po čase sa ti tá krása stane všednou- jednoducho si na ňu zvykneš. Ale cesta nahor akosi tou dobou zarástla a ty sa šmýkaš, snažíš sa zachytiť stebiel, ale tie sa lámu. A tak hľadáš nové a nové možnosti ako „vyliezť“. Už sa ti tá roklina nezdá taká krásna. Ty sa dole šmýkaš a hore je tak nádherne! Kričíš, či náhodou nejde niekto okolo aby ti pomohol. Buď sa niekto naozaj nájde , buď nájdeš nejaké silnejšie záchytné body sám, alebo sa zosypeš a ostaneš ležať. To je to najnebezpečnejšie, čo sa môže stať- že ostaneš sám uprostred tej nehostinnej krajiny. Sám uprostred svojej mysle...
***
Určite si sa už raz sklamal. Jedno je sklamať sa a iné je ostať sa trápiť. Ak ostaneš uviaznutý v spleti svojich myšlienok, nielenže nevyriešiš svoju situáciu, ale sa sám zničíš. Z osobnej nie ľahkej skúsenosti viem poradiť iba to, že treba odpustiť každému, kto ti ublížil. Jedna vec je tvoj uhol pohľadu a druhá je uhol pohľadu toho druhého. Sama som sa dostala do tak zložitej situácie, ktorá sa ešte stále zdá neriešiteľná. A sen sa zrútil ako domček z karát. Prišla som o všetok svoj pozemský majetok aj o majetok svojich blízkych a ostala som dlžníkom na celý svoj pozemský život. A čím? Svojou mysľou. Myslela som si, že ako ja vystupujem vo vzťahu k iným , tak aj oni ku mne. Moja dôverčivosť ma dostala do situácie, ktorá iným umožnila využiť situáciu pre vlastný prospech. Dva roky som sa trápila a ľutovala, aj keď som dobre vedela, že to nevedie nahor, iba dole. Zdravotný stav sa začal zhoršovať a myseľ si budovala svoju pevnosť.
Ako sa dá dotknúť mysle? Jedine myšlienkou. Takže ak moja myseľ dostala do stavu choroby moje telo, iba ona ho dokáže z toho stavu dostať. Myšlienky to začali a myšlienky to vyriešia. Akú myšlienku vložíš svojmu systému presvedčenia, takú energiu ti vytvorí. Teraz viem len jedno: To nie oni na oklamali a podviedli... ja som to pripustila! Tým, že som nechcela vidieť a počuť že to môže tak byť. Nemám za zlé nikomu. Je to jedna z najťažších mojich životných výziev a žehnám láskou každému, kto do nej vstupuje, lebo mi pomáha prijať čo mi osud prináša. Či sa jedna o právnikov, lekárov alebo aj zlodejov, každý robí svoju profesiu a každý má svoju životnú rolu v tak svojej ako aj mojej hre. Nemám nikomu za zlé čokoľvek sa deje aj proti mne. Beriem to ako vyrovnanie za niečo, aj keď neviem dosť dobre za čo. Jednoducho už to neriešim. Riešenie je vrátenie sa do minulosti a to je roklina plná kalu- žiaľu a pocitu hnevu. Konštruovanie pomsty je emócia budúcnosti- strachu, že zlyhám, že nie som dosť dobrý. Tadiaľ cesta nevedie. Odpúšťam im úprimne zo srdca a s čistou láskou, lebo nemôžem meniť ich názor, ale môžem zmeniť svoj postoj k ich názoru. Nie je jednoduché rozhodovať o iných a predsa to každý z nás robí. Každý hrá nejakú rolu v tvojom živote. Avšak ak dovolíš hrať iným hlavnú rolu v tvojej hre, stávaš sa otrokom svojej mysle. Naopak poskytni dostatok priestoru iným bez toho, aby si ich „prerábal“. Ty si režisér, scénarista i herec v svojom živote. Ak sa ti nepáči scenár, ktorý si dostal od života, tak si napíš vlastný.
***
Ak ťa vlastná myseľ dovedie ku okraju problémov, vezmi ho ako svoju životnú výzvu. Predstav si myseľ ako vzducholoď a myšlienky ako závažia. Kým pridávaš ďalšie, tvoj obzor klesá. Ak niektoré vyhodíš, začneš stúpať a obzor sa ti začne rozširovať. Prajem ti dostatok závaží na ubrzdenie lode, avšak nie tak veľa, aby ťa to stiahlo dole....
_mk_
Veľmi ľahko sa opisuje situácia iných, lebo je pekne viditeľná z nadhľadu. Je to ako v prírode...z kopca vidíš viac, ako z hlbokej rokliny. Teda keď rozoberáš situáciu iného alebo komunikuješ s niekým, je to akoby si bol na rozhľadni a vidíš širokú scenériu možností riešení. Keď si v rokline, síce vidíš ten nádherný priestor hore , ale okolo seba máš dosť obmedzený priestor.
Je to presne ako v tvojej mysli. Ak sa venuješ inej bytosti, vidíš bezpočet možností, avšak akonáhle ideš riešiť vlastný problém, tvoja myseľ ťa obmedzí tvojim systémom presvedčenia. Všetko, čo sa vymyká tomuto presvedčeniu je pre teba neprijateľné. Neprijímaš nič, čo Ti ostatní naznačujú- aby si vyšiel z tej rokliny, ktorá sa ti zdá tak nádherná. Po čase sa ti tá krása stane všednou- jednoducho si na ňu zvykneš. Ale cesta nahor akosi tou dobou zarástla a ty sa šmýkaš, snažíš sa zachytiť stebiel, ale tie sa lámu. A tak hľadáš nové a nové možnosti ako „vyliezť“. Už sa ti tá roklina nezdá taká krásna. Ty sa dole šmýkaš a hore je tak nádherne! Kričíš, či náhodou nejde niekto okolo aby ti pomohol. Buď sa niekto naozaj nájde , buď nájdeš nejaké silnejšie záchytné body sám, alebo sa zosypeš a ostaneš ležať. To je to najnebezpečnejšie, čo sa môže stať- že ostaneš sám uprostred tej nehostinnej krajiny. Sám uprostred svojej mysle...
***
Určite si sa už raz sklamal. Jedno je sklamať sa a iné je ostať sa trápiť. Ak ostaneš uviaznutý v spleti svojich myšlienok, nielenže nevyriešiš svoju situáciu, ale sa sám zničíš. Z osobnej nie ľahkej skúsenosti viem poradiť iba to, že treba odpustiť každému, kto ti ublížil. Jedna vec je tvoj uhol pohľadu a druhá je uhol pohľadu toho druhého. Sama som sa dostala do tak zložitej situácie, ktorá sa ešte stále zdá neriešiteľná. A sen sa zrútil ako domček z karát. Prišla som o všetok svoj pozemský majetok aj o majetok svojich blízkych a ostala som dlžníkom na celý svoj pozemský život. A čím? Svojou mysľou. Myslela som si, že ako ja vystupujem vo vzťahu k iným , tak aj oni ku mne. Moja dôverčivosť ma dostala do situácie, ktorá iným umožnila využiť situáciu pre vlastný prospech. Dva roky som sa trápila a ľutovala, aj keď som dobre vedela, že to nevedie nahor, iba dole. Zdravotný stav sa začal zhoršovať a myseľ si budovala svoju pevnosť.
Ako sa dá dotknúť mysle? Jedine myšlienkou. Takže ak moja myseľ dostala do stavu choroby moje telo, iba ona ho dokáže z toho stavu dostať. Myšlienky to začali a myšlienky to vyriešia. Akú myšlienku vložíš svojmu systému presvedčenia, takú energiu ti vytvorí. Teraz viem len jedno: To nie oni na oklamali a podviedli... ja som to pripustila! Tým, že som nechcela vidieť a počuť že to môže tak byť. Nemám za zlé nikomu. Je to jedna z najťažších mojich životných výziev a žehnám láskou každému, kto do nej vstupuje, lebo mi pomáha prijať čo mi osud prináša. Či sa jedna o právnikov, lekárov alebo aj zlodejov, každý robí svoju profesiu a každý má svoju životnú rolu v tak svojej ako aj mojej hre. Nemám nikomu za zlé čokoľvek sa deje aj proti mne. Beriem to ako vyrovnanie za niečo, aj keď neviem dosť dobre za čo. Jednoducho už to neriešim. Riešenie je vrátenie sa do minulosti a to je roklina plná kalu- žiaľu a pocitu hnevu. Konštruovanie pomsty je emócia budúcnosti- strachu, že zlyhám, že nie som dosť dobrý. Tadiaľ cesta nevedie. Odpúšťam im úprimne zo srdca a s čistou láskou, lebo nemôžem meniť ich názor, ale môžem zmeniť svoj postoj k ich názoru. Nie je jednoduché rozhodovať o iných a predsa to každý z nás robí. Každý hrá nejakú rolu v tvojom živote. Avšak ak dovolíš hrať iným hlavnú rolu v tvojej hre, stávaš sa otrokom svojej mysle. Naopak poskytni dostatok priestoru iným bez toho, aby si ich „prerábal“. Ty si režisér, scénarista i herec v svojom živote. Ak sa ti nepáči scenár, ktorý si dostal od života, tak si napíš vlastný.
***
Ak ťa vlastná myseľ dovedie ku okraju problémov, vezmi ho ako svoju životnú výzvu. Predstav si myseľ ako vzducholoď a myšlienky ako závažia. Kým pridávaš ďalšie, tvoj obzor klesá. Ak niektoré vyhodíš, začneš stúpať a obzor sa ti začne rozširovať. Prajem ti dostatok závaží na ubrzdenie lode, avšak nie tak veľa, aby ťa to stiahlo dole....
_mk_
0
www.ZIVOTPO.sk
